Iveta BačikováNiekedy si spomeniem na Babylonskú vežu, pri stavbe ktorej sa všetkým staviteľom zmenil dorozumievací jazyk, začali totiž rozprávať každý iným jazykom a vežu vraj preto nikdy nedostavali. Nevedeli sa dohodnúť, ako postupovať.
Zvláštne však je, že ako človek akoby viac vkĺzne do určitej profesie, začína inak rozprávať, používa iné slová, často aj cudzie, ktorým iní ľudia často vôbec nerozumejú… a pritom rozprávajú rovnakým jazykom. Napríklad, keď kozmetička vybavuje niečo na úrade a úradníčka jej vysvetľuje, čo všetko treba k danému potvrdeniu, vzniká dosť nečakaných zvratov.
Nedorozumenia však vznikajú v našich vzťahoch, v rodinách, v školách, v práci. A niekedy to vyzerá ako v tom Babylone. Každý rozpráva o niečom inom a hnevá sa, že ten druhý ho nepočúva, lebo ten zas vysvetľuje niečo svoje.
Zabudli sme počúvať… Hallllóóóóó… Zabudli sme počúvať…
Počúvať … bez posudzovania druhého, bez posudzovania toho, čo hovorí. Počúvať … bez chystania si námietky, alebo nejakej pripomienky k tomu, čo dotyčný práve hovorí.
Počúvať … bez skákania do reči, aby mohol byť jednoducho vypočutý bez prerušenia.
Počúvať … bez toho, aby sme boli ako automat.
To, čo druhý rozpráva, je vždy len o ňom, je to jeho pohľad na svet, je to jeho bublina alebo realita, v ktorej žije. Sú to jeho predstavy, alebo očakávania, akoby niečo malo vyzerať. Len jeho. Vyskladené z jeho skúseností, z jeho poznania, jeho názorov, jeho myšlienkových pochodov, z jeho emócií a pocitov.
Ako sa teda mohlo stať, že si slová toho druhého berieme tak veľmi k sebe? A keď je to podfarbené emóciou je to ešte silnejšie. Dokonca hovoríme, že nás urazil, ponížil, alebo naopak sme nadšený, keď nás pochválil. Skáčeme ako bábka na špagátikoch …
Veď to je jeho videnie sveta. A videnie sveta druhého človeka je zvyčajne úplne iné, ako to moje. A keď sa chcem dohodnúť, pýtam sa, aby som pochopila, čo ten druhý vlastne chce vypovedať…
Je jedna stará indiánska technika, ktorá je naozaj účinná a dá sa použiť vždy, len sa treba vopred dohodnúť. Spočíva v tom, že sa dvaja, prípadne viacerí rozprávajú tak, že rozpráva vždy len jeden bez prerušenia určitý dohodnutý čas, niekoľko minút. Aby mal dostatok priestoru vypovedať všetko, čo potrebuje vypovedať o sebe, o svojich potrebách, pocitoch a pod. A druhý ho počúva. Počúva, plne prítomný v danú chvíľu a na danom mieste. Za žiadnych okolností mu nevstupuje do jeho rozprávania. Po dohodnutom čase si vymenia úlohy.
Je to výborná možnosť spoznať svoje nastavenia a spoznávať nastavenia toho druhého. Mala som možnosť vyskúšať si to sama, a dokonca som bola aj pozorovateľom takéhoto rozhovoru. A niekedy to nie je jednoduché, určite viete prečo… Keď energia tlačí na energiu, vtedy je to husté.
Ak sa rozhodnete to vyskúšať, všímajte si, aké to je, keď sa stíšite, keď o ničom nepremýšľate, len ticho počúvate toho druhého.
